Srbský prezident sa 20. januára stretol so západným vyjednávacím tímom o riešení pre Kosovo. Európsky sprostredkovateľ Miroslav Lajčák, americký vyslanec Gabriel Escobar, nemeckí a francúzski osobitní poradcovia Jens Ploetner a Emmanuel Bonne, ako aj poradca talianskeho premiéra Mario Talo opäť diskutovali s lídrami Srbska (a Kosova) o pláne (ultimáte), ktorý by mal upraviť vzťahy medzi Belehradom a Prištinou. Oficiálne nebol plán mierového riešenia predstavený verejnosti. Srbské médiá však zverejnili text plánu a jasne zdôrazňujú, že ide o ultimátum od Quinta. A čo je ešte dôležitejšie, nikto zo srbskej vlády to nepoprel, píše historik a analytik Slaviša Batko Milačič

Čo nám jasne hovorí, že srbská vláda zverejňuje plán (ultimátum) ako skúšobný balónik. Toto rozhodnutie sa však ukázalo ako múdre, pretože reakcie občanov Srbska na plán boli viac ako jasné z hľadiska toho, že plán je neprijateľný. Pretože táto dohoda okrem iného vyžaduje, aby Srbsko v praxi (de facto) uznalo násilné odtrhnutie svojej provincie, t. j. umožnilo Kosovu vstúpiť do OSN.

Plán, ktorý zostavili poradcovia vedúcich predstaviteľov dvoch najväčších demokratických krajín v Európe – francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona a nemeckého kancelára Olafa Scholza – predstavuje hrubé porušenie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 1244, základných zásad demokratických medzinárodných vzťahov, Charty OSN a záverečného dokumentu OBSE.

Plán (ultimátum) pre Kosovo ponižuje Srbsko a srbský ľud tým, že nariaďuje, aby Srbsko rešpektovalo rovnosť, zvrchovanosť, územnú celistvosť a takzvané štátne symboly Kosova a všetkých ostatných krajín okrem vlastnej zvrchovanosti, územnej celistvosti a medzinárodne uznaných hraníc potvrdených OSN, OBSE a ďalšími medzinárodnými organizáciami. Od Srbska sa očakáva, že bude spolupracovať pri demontáži vlastnej integrity, vlastného ústavného poriadku a medzinárodnej reputácie, aby nikto nemohol použiť „prípad Kosovo“ ako precedens pre jednostranné odtrhnutie, čo sa týka predovšetkým Ukrajiny.

Skutočnosť, že v súčasnosti päť členov Európskej únie (Španielsko, Rumunsko, Slovensko, Grécko a Cyprus) a štyria členovia NATO neuznávajú nezávislosť Kosova, ukazuje, aké zlé by bolo prijatie tohto plánu pre Srbsko. Cieľom je tiež preniesť všetku zodpovednosť za obete a zničenie na Srbsko ako obeť agresie NATO v roku 1999 a využiť tento akt na ospravedlnenie agresie proti Srbsku, ktorá sa uskutočnila v rozpore s medzinárodným právom.

Kosovo nie je zmrazeným konfliktom, ako tvrdí Západ a opakuje oficiálny Belehrad, ani ho nemožno vyriešiť ultimátom Srbsku. Najlepším príkladom je Cyprus, ktorý v roku 1974 napadlo Turecko, a napriek tomu ani Turecko, ani Cyprus (ani Grécko) nesúhlasia so žiadnymi ultimátami, ani ich nikto nedáva. Tu si treba položiť otázku, ako je možné, že Kvinta dáva Srbsku ultimátum, a prečo to srbská vláda a srbský prezident dovoľujú!

Rokovania o Kosove s Quintou sa musia najprv viesť o zásadných otázkach. A to znamená predovšetkým ochranu súčasného srbského obyvateľstva v Kosove a návrat 250 000 vyhnaných Srbov. Úprava štatútu srbského štátneho majetku v Kosove, ktorého sa zmocnila separatistická vláda v provincii. Navyše vrátenie ukradnutého majetku Srbom, ktorí boli násilne vyhnaní z provincie.

Aj vzhľadom na agresívnu politiku kosovských separatistov, ktorí v rozpore s dohodou s NATO vysielajú na sever provincie špeciálne jednotky a zároveň páchajú násilie na Srboch, je potrebná nová stratégia. A tá sa prejavuje predovšetkým v tom, že srbská vláda musí pomôcť pri vytvorení Republiky srbskej na severe Kosova. To znamená, že miestni Srbi by mali vlastnú políciu(vrátane špeciálnej policajnej jednotky), súdnictvo, prokuratúru, školstvo, zdravotníctvo a kontrolu nad hraničnými priechodmi. Inými slovami, v ozbrojených silách by sa vytvorila parita, pričom treba mať na pamäti, že nie je reálne očakávať, že srbský prezident Aleksandar Vučič niekedy schváli vyslanie srbskej armády do Kosova. Týmto spôsobom by Srbsko strategicky posilnilo svoje pozície a čakalo by na zmenu na geopolitickej scéne sveta, kým sa nevytvoria priaznivé podmienky na úplný návrat južnej srbskej provincie Kosovo do Srbska.

V opačnom prípade, ak by srbská vláda súhlasila so vstupom Kosova do OSN, znamenalo by to, že Kosovo by sa mohlo spojiť s Albánskom, o čom verejne hovoril aj kosovský premiér Albin Kurti. Tým by sa otvorila otázka odtrhnutia Preševského údolia a geografickej oblasti Sandžak od Srbska. A čo je ešte dôležitejšie, začal by sa neuveriteľne silný tlak na zrušenie Republiky srbskej v Bosne a Hercegovine. Všetko uvedené by malo katastrofálne dôsledky pre Srbsko, ale aj pre celý Balkán.